Ako sa menili trendy v krytine počas posledných rokov

V dnešnom článku sa vrátime trochu do histórie a priblížime si vývin stavebníctva na Slovensku po druhej svetovej vojne. S ním súvisí rozvoj technológií pokrývania striech rodinných domov. Históriu vývoja striech mapuje aj naša infografika, ktorú sme v magazíne v minulosti publikovali.

Od zložitosti k jednoduchosti

V povojnovom období sa výstavba realizovala predovšetkým veľmi prácnym murárskym spôsobom, maloformátovými tehlami, pórobetónovými tvárnicami, teda blokmi z odpadových materiálov – popolčeka. Výstavba bola zdĺhavá s prevládajúcim množstvom manuálnej práce, s veľmi malým podielom mechanizácie. Vysoká prácnosť prinášala so sebou aj veľmi pozitívnu stránku, a to vysokú zamestnanosť pre množstvo kvalifikovaných a pomocných stavebných pracovníkov.

V povojnovom období sa začala na Slovensku masová výstavba štátnych a družstevných bytových domov. Pre zaujímavosť, v roku 1955 bolo v Česko-Slovensku odovzdaných 33 791 bytov v bytových domoch, z čoho bolo asi 32 % na Slovensku. Rok 1955 bol prelomovým rokom v spôsobe výstavby, pretože bol postavený prvý celopanelový dom. Stojí dodnes a nájdete ho v Bratislave na Kmeťovom námestí č. 5 a 6. Táto bytovka s tridsiatimi šiestimi bytmi bola postavená za 3 mesiace a naprojektoval ju Stavoprojekt n. p. Bratislava.

Najstarší panelový dom na Slovensku v jeho súčasnej podobe.

Ruka v ruke s výstavbou štátnych a družstevných bytov sa začala masová obnova bytového fondu na vidieku, a to výstavbou rodinných domov, ktoré postupne začali nahrádzať malé, nevyhovujúce domčeky, najčastejšie s troma izbami za sebou bez hygienického zariadenia.

V období asi do roku 1955 až 1960 prešla miestna architektúra iba pomalými zmenami. Ekonomická situácia obyvateľstva v povojnovom období nebola najlepšia, na radikálnu zmenu vo výstavbe ešte nedozrel čas. V tomto období nastal ústup od výstavby dlhých domov s obytnými miestnosťami radenými za sebou, pričom sa prechádzalo obvykle z jednej do druhej, prípadne popri nich viedla z bočnej strany chodba. Nahrádzali ich, predovšetkým na poľnohospodárskom juhu Slovenska, domy v tvare písmena L, ktorých kratšia časť tvorila uličné krídlo a dlhšia dvorové. Vstup bol orientovaný zboku z dvora, nasledoval presklený vstupný priestor, v miestnostiach orientovaných do ulice bola spálňa a obývačka. Do dvora bola potom orientovaná kuchyňa a ďalšie obytné miestnosti. Kúpeľne však stále neboli pravidlom.

V niektorých lokalitách Slovenska neboli kúpeľne súčasťou stavieb rodinných domov ešte ani na konci šesťdesiatych rokov. Veľa záležalo od finančných možností stavebníka, ale aj pomerov v oblasti, kde sa dom staval. Vzhľadom na nedostatok pálených tehál sa domy stavali veľmi často z nepálených tehál, v lepšom prípade sa spodná časť domu vybudovala z pálených tehál a zvyšok z nepálených. Charakteristickou črtou výstavby boli výrazne zväčšené okná. Domy už boli zväčša elektrifikované.

V druhej polovici 50. rokov sa objavil nový typ domu – „štvorec“ so štvorcovým pôdorysom a s ihlanovitou strechou. „Štvorce“ postavené v 50. rokoch sú vo všeobecnosti nižšie a menšie ako štvorce z druhej polovice 60. rokov, čo logicky kopírovalo kúpyschopnosť obyvateľstva. Rozlohou neboli tieto domy veľké, hlavne kuchyňa bývala veľmi malá. Vstup bol zboku, nasledovala malá hala a za ňou kuchyňa. Cez byt viedla chodba ústiaca do obývačky, z ktorej sa spravidla prechádzalo do spálne. V dome bola ešte jedna obývacia izba a ako príslušenstvo kúpeľňa a špajza.

Klasický štvorcový dom

Okná boli riešené veľkoryso – ako dvoj a trojkrídlové. Elektrina bola už úplnou samozrejmosťou (v roku 1960 boli elektrifikované posledné obce Slovenska), privádzala sa cez strešný zberač. Stavebným materiálom bola pálená tehla, nepálená sa už nepoužívala (alebo iba výnimočne). Niektorí stavebníci začali používať pórobetónové tvárnice. Postupne, hlavne od 60. rokov, sa zlepšila hydroizolácia. Vo veľkej miere sa začali používať brizolitové vonkajšie omietky s pomerne fádnou šedou farbou, kombinácie iných farieb boli výnimkou. Hospodárske stavby (s výnimkou kurínov a pod.) sa vôbec nestavali.

V polovici 60. rokov sa začali budovať väčšie a mohutnejšie objekty. K základnému štvorcu sa pristavovala vstupná hala nadväzujúca na vstup priamo z ulice. Ihlanovitá strecha pokrývajúca základný štvorec bola doplnená menšou strechou nad vstupným priestorom. Zväčšovala sa kuchyňa, niekedy pribudli aj suterénne priestory. V snahe lepšie využiť pôdorys domu začali vyrastať poschodové domy. Časť prízemia sa vyčlenila na vybudovanie schodiska a na poschodí boli situované spálne rodičov, prípadne detí.

Koncom 60-tych rokov sa popri klasických „štvorcoch“ s ihlanovou strechou začali objavovať prvé poschodové rodinné domy s plochou strechou, ktoré sa po roku 1975 stavali na celom Slovensku takmer bez výnimiek, a to až do roku 1989.

Slovenské strechy a ich krytina

Na začiatku bol plech …

Na pokrývanie striech domov v povojnovom období sa používal oceľový pozinkovaný plech, z ktorého sa realizovali drážkované (falcované) krytiny, prípadne klampiari v miestnych malých firmách vyrábali maloformátové plechové šablóny, ktorými sa strecha pokrývala podobne ako škridlou. Strechy sa pokrývali aj veľkoformátovými šablónami, akýmisi predchodcami dnešného „škridlaplechu“, pričom sa na pokrytie striech použili šablóny z tabúľ oceľového pozinkovaného plechu 1 x 2 m, priečne vystužené priehybmi. Bohatší stavitelia si pri rovnakých technológiách pokrývania mohli dovoliť použiť hliníkový alebo medený plech.

Na tieto technológie nadviazal v období po roku 1989 príchod fínskeho koncernu Rannila so svojimi veľkoformátovými lisovanými strešnými šablónami, s takzvaným lakoplastovým povrchom (správny názov je organický povlak). Už v roku 1998 začala Rannila v Košiciach s výrobou plechovej strešnej krytiny a trapézových plechov. Firmu Rannila Košice, neskôr Rannila Slovakia, vlastnil spoločne so železiarskym koncernom U.S. Steel. V roku 2003 odkúpil Rannilu Slovakia koncern Rautaruukki a krátko na to presunul výrobu do Maďarska. V roku 2004 sa centrála presunula z Košíc do Bratislavy a od začiatku roku 2005 spoločnosť nesie názov Ruukki Slovakia.

Sortiment tejto spoločnosti sa stal na Slovensku veľmi populárnym. Postupne začali vznikať rôzne konkurenčné výroby veľkoformátových krytín, od lokálnej až po celoslovenskú pôsobnosť, občas aj s diskutabilnou kvalitou. Dnes sa tento typ kovových krytín teší pomerne veľkej obľube a stal sa ekonomickou náhradou klasickej betónovej alebo keramickej krytiny. Vzhľadom na určité nedostatky súvisiace hlavne so spôsobom montáže „škridlaplechov“ sa v ostatných rokoch na trhu etablujú plechové krytiny menších formátov s krytým kotvením, plechové krytiny z kvalitnejšieho materiálu, s kvalitnejším povrchom, prípadne aj posypom. Realizácie z týchto inovovaných materiálov vedia splniť aj očakávania veľmi náročných zákazníkov.

V súčasnosti sú na trhu s materiálmi pre kovové krytiny i výrobcovia špičkových titánzinkových materiálov určených predovšetkým na realizáciu drážkovaných krytín alebo fasád. Tento ušľachtilý materiál je možné, podobne ako hliníkový alebo medený plech, použiť aj na výrobu lisovaných maloformátových šablón. Všetky tieto materiály, pri ich spracovaní odborníkmi, sú zárukou dokonalých striech, ktoré prežijú svojich majiteľov.

Pálená krytina a jej stabilné miesto

Aj pálené krytiny sa používali na pokrývanie striech v povojnovom období, nie však v takom množstve tvarov a farieb ako dnes. Používali sa výhradne keramické škridly v režnej farbe vyrábané predovšetkým v lokálnych tehelniach v Pezinku, Poltári, Zlatých Moravciach, v Žiline a pod. Šlo väčšinou o ťahané škridle typu bobrovka alebo škridle s pozdĺžnou drážkou typu Steinbrück. Začali sa objavovať už aj razené škridly do gumených foriem.

Po roku 1989 nastal v tomto segmente obrovský pokrok, a to predovšetkým vstupom rakúskej firmy Tondach na slovenský stavebný trh v roku 1996. Tondach priniesol na Slovensko nový sortiment, čo sa kvality, tvarov, ale aj farieb týka. Záujem o výrobky tejto firmy viedol k výstavbe fabriky v Nitrianskom Pravne, ktorá spustila výrobu už v roku 1997. V roku 2001 bola výroba odstavená. Naštartovať výrobu sa podarilo až v roku 2005, no nástup ekonomickej krízy, prudký prepad stavebníctva na Slovensku, ale aj veľká konkurencia stále obľúbenejších betónových krytín viedli k jej opätovnému odstaveniu.

Na Slovensku tak Tondach predáva produkciu z okolitých krajín. Na náš trh prišli aj ďalší výrobcovia, takže v tomto segmente si je naozaj z čoho vyberať. K dispozícii sú keramické škridly rôznych tvarov a veľkostí pre rôzne sklony striech a v širokom spektre povrchových úprav: od režných, cez engobované až po glazované v najrôznejších farbách.

Pevný betón a jeho nová sila

Betónové škridly sa v povojnovom období vyrábali predovšetkým v oblastiach, v ktorých sa vyrábali cementy a využívali sa zároveň lokálne zdroje štrkov – napr. horné a dolné Považie, ale aj obec Neded na južnom Slovensku. Použitie technológie vibroliatia prinieslo vyššiu a vyrovnanejšiu kvalitu, ako aj dlhšiu životnosť týchto produktov.

Rozvoj výroby a použitie betónových škridiel nastal v súvislosti s nástupom moravského výrobcu betónovej krytiny v Bzenci (1983) a v Kyjove (1989), ktoré neskôr získala KM Beta, zmodernizovala ich a posunula do súčasnej podoby. Nemožno zabudnúť ani na pôsobenie spoločnosti Bramac, ktoré sa začalo už v roku 1994 len obchodným zastúpením, v roku 1997 už aj uvedením vlastného výrobného závodu v Ivanke pri Nitre do prevádzky.

Na Slovensku máme aj slovenského výrobcu betónovej strešnej krytiny. Ten v roku 1999 nadviazal na výrobu „Mészáros škridly“ v Nedede založením spoločnosti Mediterran, ktorá vyrába svoje produkty pod značkou Terran vo Vlčanoch. Ručne vyrobené „Mészáros škridly“ sú dodnes – už viac ako 90 rokov – funkčné na strechách domov v obciach Vlčany a Neded. História firmy siaha do roku 1920.

Viacfarebná betónová krytina značky Terran

Spoločnosť počas svojej existencie vyvinula množstvo produktových línií betónovej krytiny a kompletných strešných systémov za pomoci modernizovanej výrobnej technológie, pričom za svoje produkty získala viaceré ocenenia. Výrobky spoločnosti sa tešia čoraz väčšej obľube a svojou kvalitou spĺňajú požiadavky aj najnáročnejších zákazníkov.

Podobne ako v segmente keramických krytín, aj betónové krytiny dnes ponúkajú množstvo tvarov, veľkostí, povrchových úprav i farieb. Oba posledné menované typy krytín majú vyvinuté množstvo originálneho príslušenstva, ktoré len zvyšuje ich funkčnosť.

Kontroverzný azbest?

Zvláštnu kapitolu medzi stavebnými materiálmi v stavebníctve zastáva azbest a azbestocementové, tzv. eternitové šablóny, prípadne veľkorozmerné krytiny z vlnitého eternitu.

Azbestocementové výrobky sa na Slovensku vyrábali v podniku Syenit v Púchove. Počiatky výroby azbestocementových krytín siahajú už do roku 1907, v ktorom vznikol závod na výrobu hladkej krytiny. Zložitá situácia v povojnovom období viedla k zlúčeniu tohto podniku s nitrianskou továrňou podobného zamerania Ferrenit, a tak vznikli Azbestocementové závody n.p. Fabrika prešla v záujme rozširovania výroby rozsiahlou modernizáciou a chŕlila množstvo azbestocementovej krytiny a výrobkov pre stavebníctvo, ktoré boli cenovo dostupné a ľahko sa s nimi manipulovalo.

Veľa výškových budov, škôl, telocviční, úradov a budov určených na verejné používanie postavených v období rokov 1970 až 1990 obsahuje nespočetné množstvo materiálov s obsahom azbestu. Tieto materiály sú veľmi často v zlom stave a sú neustálym zdrojom uvoľňovania azbestových vlákien do okolia.

V roku 1998 bola v Slovenskej republike ukončená výroba azbestocementových materiálov a taktiež bola zastavená ťažba mikroserpentínového azbestu v Dobšinej.

Od roku 1999, na základe rozhodnutia Európskej komisie, platí zákaz výroby, uvádzania na trh a používania azbestových vlákien a výrobkov obsahujúcich azbestové vlákna.

O škodlivosti azbestu sa vedelo minimálne od konca 18. storočia, pretože v roku 1897 živnostenský inšpektor z Viedne, A. Netolitzky, písal o zdravotnom stave zamestnancov pradiarní bavlny a azbestu v českom Tachove. Popisoval dýchacie ťažkosti a kašeľ pracovníkov a upozorňoval na možnosť prenikania azbestových vlákien do dýchacích ciest robotníkov pri jeho spracovaní do priadze. V roku 1900 M. Murray v Anglicku publikoval prácu o pitevnom náleze robotníka s pracovnou expozíciou azbestu. Je preto otázne, prečo trvalo tak dlho, kým sa výroba a použitie azbestu zakázali.

Likvidácia azbestu je mimoriadne ekonomicky náročná. Ak máte skúsenosť s likvidáciou azbestocementovej krytiny, určite viete, o čom je reč. Keď sa v minulosti likvidoval azbest vyvezením na skládku alebo zakopaním spolu s ostatným odpadom kdesi na odľahlej časti pozemku, dnes je nutná jeho likvidácia prostredníctvom certifikovanej firmy. A samotná likvidácia eternitovej krytiny, vzhľadom na použitie špeciálnych oblekov a masiek, pripomína tak trochu inváziu mimozemšťanov. Obchádzať však legálnu cestu likvidácie vyslúžilej azbestocementovej krytiny neodporúčame, keďže finančné postihy prevyšujú cenu riadneho zneškodnenia tohto odpadu – o poškodení vlastného zdravia nehovoriac.

Krytina plochých striech

V rokoch 1975 – 1989 sa stavali, až na malé výnimky, na Slovensku len domy s plochými strechami. Dovtedy sa u nás tento typ striech používal minimálne, a to aj napriek tomu, že ploché strechy sprevádzajú ľudstvo od počiatku jeho histórie. Veľmi obľúbené boli v Babylone, Egypte, v Grécku i v starovekom Ríme. Neboli náhodou visuté Semiramidine záhrady predchodcami dnešných zelených alebo vegetačných striech? Izolovali sa predovšetkým dostupným ílom, ale aj včelím voskom alebo rastlinnými živicami. Neskôr to boli aj prírodné asfalty, ktoré sa ťažili napríklad na území dnešného Albánska alebo v okolí Mŕtveho mora.

Ploché strechy na Slovensku sa pokrývali asfaltovanými hydroizolačnými pásmi, s ktorých výrobou sa začalo už v prvých rokoch uplynulého storočia. Ťažké asfaltované pásy, ako ich poznáme dnes, sa objavili na prelome 40-tych a 50-tych rokov. Na Slovensku bola výroba asfaltovaných hydroizolačných pásov v rámci celulózo-papierenského kombinátu JCP – Juhoslovenské celulózky a papierne – uvedená do prevádzky začiatkom roku 1969, teda v období, v ktorom sa definitívne skončilo s používaním dechtov ako hydroizolačných materiálov.

Pre potreby stavebníctva zabezpečovala výrobu hydroizolačných materiálov a strešných krytín v pomerne širokom sortimente a kvalite. Na trh boli uvedené u nás dovtedy nevyrábané druhy výrobkov na báze anorganických vložiek s úpravou vhodnou na produktívne natavovanie, čo prinieslo pokrok v technológiách hydroizolácií spodných stavieb, ale aj striech. Asfaltovaných pásov je v súčasnosti množstvo druhov. Líšia sa hrúbkou, použitým asfaltom, typom nosnej vložky a povrchovými úpravami, a tým aj určením.

Neskôr, v súvislosti s rozvojom chemického priemyslu, sa k slovu dostávali povlakové krytiny na báze umelohmotných fólií, s ktorých výrobou v bývalom Česko-Slovensku sa začalo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, a ktoré sa vyrábali vo viacerých fabrikách. Fólie sa líšia svojím chemickým zložením, hrúbkou, farbou, vlastnosťami, a teda aj určením.

Čo nás čaká v budúcnosti?

Kam sa bude technológia výroby strešných krytín uberať? Určite sa máme na čo tešiť a ľudská šikovnosť a zručnosť nás ešte aj dnes dokáže prekvapiť. Určite to bude veľmi zaujímavé. Malým náznakom sú napríklad škridly schopné vyrábať elektrickú energiu…