Eternit na streche – čo s ním?

O azbeste sa toho popísalo mnoho. Aj na tomto webe. Je to téma, ktorá sa neustále stretá s pomerne veľkým záujmom verejnosti. Nečudo. Mnohých z nás sa bytostne dotýka. Azbest a výrobky z neho sa totiž pred pár desaťročiami tešili veľkej popularite, ale s dôsledkami jeho používania sa vyrovnávame doteraz. A ak to vezmeme polopatisticky, tak v minulosti štát ťažil z toho, že sa azbest v obrovských množstvách využíval v stavebníctve, ale aj v iných odvetviach priemyslu. A dnes, keď sa treba vysporiadať s následkami masového používania, dáva od problému krátkozrako ruky preč.

Prečo tieto kritické slová na úvod? Pred touto témou zatvára oči väčšina národa. Akoby so zavretými očami prestal problém existovať. A tak v pohode hľadíme na piateho suseda z ulice zhadzujúceho zo svojej strechy staré eternitové šablóny a zakopávajúceho ich kdesi na hranicu svojho pozemku. Prípadne ich láme na menšie kusy a prívesom odváža na obecnú skládku odpadu. Je to veľmi nezodpovedný prístup. Takouto ľahostajnosťou robíme medvediu službu naším potomkom a zaťažujeme životné prostredie.

Veď to urobil v minulosti aj sused z druhého konca ulice. A ruku na srdce: aj my sme mali šopu pokrytú vlnitým eternitom. Ale my, my sme lepší. Pri jeho likvidácii sme použili aspoň rúška na ochranu dýchacích ciest. A štát sa tomuto len prizerá. Vôbec ho nezaujíma, kde pomizli tony eternitu zo striech, ktoré sa dnes pyšnia novými šatmi. A pritom existuje množstvo iniciatív, ktoré štát prosia o to, aby sa správal ako starostlivý hospodár, a teda svojich občanov namiesto sankcionovania dotoval a ekologickú likvidáciu azbestu by finančne podporoval.

Niečo viac o azbeste

 Z chemického hľadiska je azbest silikátom magnézia. Azbest je všeobecným názvom pre dve skupiny vláknitých silikátových minerálov, a to serpentínov a amfibolov, ktoré sa používajú približne v pomere 93 % a 7 %. Vďaka svojim vlastnostiam, ktorými sú odolnosť voči vysokým teplotám, kyselinám a zásadám, oxidácii, biologickej degradácii, korózii a pod., sa už desaťročia používa pri výrobe brzdových obložení automobilov, v letectve a kozmonautike, na výrobu žiaruvzdorných a hlukových izolácií, nehorľavých textílií, materiálov odolných voči kyselinám a zásadám a iných. Azbest si svoje uplatnenie našiel aj v stavebníctve, a to najmä s využitím jeho tepelnoizolačných a ohňovzdorných vlastností.

Azbest sa podľa niektorých zdrojov využíval už v stredoveku. Priemyslovo sa začal masívnejšie používať v druhej polovici 19. storočia a vrchol jeho využitia nastal v 70. – 80. rokoch minulého storočia. Ťaží a priemyselne sa spracováva dodnes, pričom jeho najväčším producentom je Rusko, Čína, Kazachstan, Kanada, Brazília, USA a Zimbabwe.

Zdravotné účinky

 Správy o zdravotných účinkoch azbestu na ľudské zdravie nedali na seba dlho čakať. Existujú informácie z roku 1897: živnostenský inšpektor z Viedne A. Netolitzky popisuje zdravotné problémy zamestnancov pradiarní bavlny a azbestu v českom Tachove. Popisuje dýchacie ťažkosti a kašeľ zamestnancov a upozorňuje na možnosť prenikania azbestových vlákien do dýchacích ciest pri jeho spracovaní na priadzu.

V medzinárodnom meradle bolo prvenstvo pripísané Angličanovi M. Murrayovi, ktorý v roku 1900 publikoval prácu o pitevnom náleze robotníka, ktorý dlhodobo pracoval s azbestom. V období nasledujúcich rokov sa k nemu pridali kolegovia z Kanady a Nemecka, ktorí zdravotné prejavy ako dráždivý kašeľ, vykašliavanie, neurčitý tlak v hrudníku, postupne sa zhoršujúca dýchavičnosť a konečná srdcovo-pľúcna nedostatočnosť označili ako pneumokoniózu z azbestu – azbestóza (azbestóza je benígne, nenádorové ochorenie). V roku 1930 ju Anglicko ako prvé uznalo za chorobu z povolania. O tri roky neskôr sa tak stalo aj v Nemecku. V Česko-Slovensku bola azbestóza uznaná ako choroba z povolania v roku 1947.

Zvýšený výskyt úmrtí na rakovinu po dlhodobej expozícii pri práci s azbestom bol popísaný už v roku 1933, pričom medzi časom prvého kontaktu s azbestom a vznikom zhubného ochorenia prebehlo 20 až 40 rokov. Vždy išlo však o dlhodobú expozíciu azbestom (rozumej dlhodobá práca v prostredí so zvýšeným obsahom azbestových vlákien v ovzduší). Rakovinové ochorenia postihujú predovšetkým pľúca, ale aj tráviaci trakt. U fajčiarov krivka výskytu rakoviny pľúc po dlhodobej expozícii azbestom prudko stúpa.

Azbest nie je jedovatý. Zákernosť azbestu spočíva v jeho štruktúre. Jeho mikrovlákna sú mimoriadne odolné, dlhé, tenké a lámavé. Koncovými časťami ľahko vnikajú do živých tkanív. Po ich vdýchnutí sa organizmus prirodzene snaží cudzích telies zbaviť. Prvoradou snahou je vlákna rozložiť a následne vstrebať. Toto však nie je možné. Dochádza k zápalovej reakcii, ktorá keď dlhodobo pretrváva, vedie k chorobným zmenám v pľúcnom tkanive. Čím bola expozícia azbestom intenzívnejšia a dlhodobejšia, tým sú dôsledky spravidla ťažšie.

Azbest je zaradený do skupiny dokázaných chemických karcinogénov, a preto všetky súvisiace práce s materiálmi obsahujúcimi azbest by mali robiť špeciálne vyškolení pracovníci, ktorí majú povolenie od príslušných orgánov. Problematika azbestu a jeho vplyvu na životné prostredie je téma, pred ktorou nemožno zatvárať oči. Je potrebné vytvárať a neustále zdokonaľovať opatrenia monitorujúce a vyhodnocujúce množstvo azbestových vlákien v ovzduší, ale aj zdravotný stav obyvateľov v zaťažených pracoviskách, priestoroch a oblastiach. Na Slovensku sa tejto problematike venuje Ústav preventívnej a klinickej medicíny.

Je vedecky dokázané, že karcinogénne účinky nemajú všetky druhy azbestov (dokázané sú nebezpečné vlákna krocidolitu a amozitu), preto aj prístup k zakázaniu využívania azbestu je v rôznych krajinách odlišný. V niektorých krajinách je zákaz používania len niektorých jeho odrôd, v iných platí všeobecný zákaz používania azbestu.

Vo všeobecnosti sa výrobky a materiály obsahujúce azbest majú používať iba v nevyhnutnom rozsahu na technické a protipožiarne účely, na ktoré nemožno použiť iný materiál. Výskumná činnosť vedie k nahrádzaniu azbestu inými látkami. Dôležité však bude skúmať aj vplyv náhradných vlákien na ľudské zdravie.

Čo je eternit

Eternit je neslávne známy výrobok, ktorý je spájaný s azbestom.

Koncom 19. storočia Rakúšan českého pôvodu Ludwig Hatschek vo svojej fabrike zmiešal 90 % cementu a 10 % azbestových vlákien s vodou. Túto zmes spracoval na stroji na výrobu kartónu. V roku 1900 si nechal postup patentovať ako výrobu dosiek z umelého kameňa s hydraulickými spojivami a v roku 1903 dal novému výrobku obchodný názov Eternit (slovo eternit pochádza z latinského aeternus, čo znamená večný). Zaujímavosťou je, že pán Hatschek aj napriek veľkému záujmu o jeho produkty nezakladal ďalšie výrobne za hranicami. Uspokojil sa s príjmami za predaj licencií na výrobu do celého sveta. Do roku 1910 boli výrobne eternitu v celej Európe a severnej Amerike.

Na Slovensku sa s manufaktúrnou výrobou eternitovej strešnej krytiny začalo v roku 1907 v Púchove, kde v roku 1911 vznikol výrobný závod. Približne v rovnakom čase vznikol aj výrobný závod v Nitre.

Eternit sa presadil v stavebníctve ako nehorľavá, mrazuvzdorná, ľahká, trvanlivá a lacná strešná krytina a obkladové dosky. Neskôr sa z azbestocementu začali vyrábať aj potrubia. Po identifikovaní škodlivosti azbestu sa v 80. rokoch 20. storočia začal azbest nahrádzať vo vláknocementových materiáloch celulózovými a sklenenými vláknami.

V súvislosti so spoločnosťou Eternit je známy rozsudok nad bývalými šéfmi spoločnosti v Taliansku, ktorí boli v roku 2012 odsúdení na 16 rokov väzenia, keď ich súd uznal vinnými za nedbanlivosť, keďže sústavné zámerné porušovanie pravidiel bezpečnosti práce viedlo k smrti viac ako dvoch tisícov ľudí v talianskych pobočkách tejto švajčiarskej firmy. Obaja mali povinnosť vyplatiť aj odškodné obetiam a ich pozostalým vo výške niekoľkých desiatok miliónov eur. Odškodnenie požadovalo asi 6000 poškodených. Talianska pobočka Eternit skrachovala v roku 1986, šesť rokov pred zákazom používania azbestu. Samotné vyšetrovanie trvalo päť rokov.

Azbest a povinnosti spojené s jeho likvidáciou

Problémom starých eternitových striech sú v nich obsiahnuté karcinogénne mikrovlákna azbestu. Tie sa môžu pri manipulácii s krytinou, ktorá si na streche odslúžila desiatky rokov, uvoľňovať do ovzdušia a pri vdýchnutí nás priamo ohrozujú. Preto je práca s azbestom regulovaná nielen zákonom, ale aj viacerými hygienickými normami. Nakladanie s azbestocementovými krytinami ako odpadom upravuje Zákon č. 79/2015 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde sa tento odpad označuje ako nebezpečný a majiteľ je povinný zabezpečiť jeho zneškodnenie alebo zhodnotenie. Za nedodržanie tohto ustanovenia hrozia pokuty. V prípade fyzickej osoby – podnikateľa alebo právnickej osoby – ide o sumu od 2 500 do 120 000 €. Občanovi, ktorý by zanedbal svoje povinnosti a tento odpad by uložil na čiernej skládke, hrozí pokuta do 2 500 €. Pokuta však nie je definitívnym riešením priestupku. Postihnutého ešte čaká likvidácia nebezpečného odpadu v súlade s legislatívou a úhrada nákladov za ňu.

Odstraňovanie azbestu alebo materiálov obsahujúcich azbest zo stavieb možno vykonávať len na základe Oprávnenia na odstraňovanie azbestu alebo materiálov obsahujúcich azbest zo stavieb vydaného Úradom verejného zdravotníctva SR Bratislava podľa § 5 ods. 4 písm. o)  a § 41  zákona NR SR č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v súlade s nariadením vlády SR č. 253/2006 Z. z. o ochrane zamestnancov pred rizikami súvisiacimi s expozíciou azbestu pri práci.

Čo však so zabudovaným azbestom, ktorý nemáme v pláne ešte nahrádzať iným materiálom? K uvoľňovaniu azbestových vlákien totiž nedochádza len počas manipulácie s dotknutými materiálmi, ale aj vplyvom poveternostných podmienok. Predchádzať tomuto javu je možné napríklad stabilizačnými nátermi alebo nástrekmi.